Druhá tohtoročná skúška zdatnosti

Dnes to nechcem odfláknuť ako články, ktoré som napísal za posledných pár dní, aj keď tie články „nechápem prečo“ boli tie najnavštevovanejšie za celé „100 článkové obdobie“, tak i tak, som zvedavý, ako to dopadne tento slnečný deň.

Ta, dnes som prvýkrát odbehol 30km bez prestávky, bez odtlakov, bez vody a bez mňa naháňajúcich psov.

V januári som bežal 25tku v priemernom tempe 5:27min/km, dnes s 5:47min/km. Mohlo to byť lepšie, ak by som bežal cez víkend tak, ako som to pôvodne chcel, žiaľ počasie mi to nedoprialo a prakticky som nebehal od štvrtka a len včera s partiou a Mirom, beh pre Dadu.

Tri dni bez behu som bol začiatkom novembra minulého roka a tak ten koniec (horšie časy na kilometer) mám z toho, odišiel mi pravý predný stehenný sval a už to nešlo v lepšom tempe.

Moje sebavedomie bolo značne naštrbené už na tom trinástom kilometri, keď mi došlo, že už to taká zábava (hore kopcom-dolu kopcom) nebude, keď som mal pred sebou nekonečnú rovinku a v ten moment si ja vždy predstavím púšť, fatamorgány a nekončiacu saharu, ktorou sa len ťažko beží a cieľ(domov) stále v nedohľadne.

Ale, nakoniec som to zvládol.

Chybou ale bolo, že som to zabalil hneď na 30 kilometri, tristo metrov pred sladkým domovom, ihneď stopol garminky a myslel, že si resko dokráčam domov. Neviem čo to bolo, ale chôdza to nebola, určite som pripomínal (s momentálnym výzorom) nejakého Usámu po nevydarenom pokuse na americkú jednotku v Iraku, ktorý sa ešte naposledy snažil doplaziť domov a chýbalo mu už len kus.

Teším sa už teraz na ďalšiu skúšku zdatnosti a už budem vedieť, že pitný režim bude treba dodržiavať, bo sneh tu už nebude a nabudúce by už nebolo čo aplikovať, no, kŕmil som sa snehom, ale až od dvadsiateho kilometra.

Toto bol zas nápad, sadnúť si a písať článok po takom behu. Auč.