Veľké nič!
Nadpis hovorí za všetko. Idú vianoce a čím viac sa blížia, tým mám väčší problém niečo spraviť. Hlava sa mi skôr točí okolo toho, čo komu kúpiť, kde a za koľko.
Jednoducho ani nie je čo rekapitulovať. Od nedele do štvrtka som riešil na svojich stránkach maličkosti. Viac času na prácu v kľude a bez rušivých momentov som si nenašiel. A tak veľmi som si chcel nájsť ten čas .
Vo štvrtok sa však predsa len niečo zaujímavé vyskytlo. Nová príležitosť, ktorú budem hodnotiť až po nejakom čase. Uvidíme čo mi to prinesie a či to nebude krok späť. Sám som zvedavý, ako sa to bude vyvíjať.
Nakoľko som v týždni začínal s prácou len v poobedňajších hodinách, tak som musel včera vyliezť z postele troška skôr. Včera som mal s mamou plánované veľké predvianočné nákupy.
Ráno o 03:15, keď väčšina normálnych ľudí ešte spí, tak ja som už vstával. Robím to tak asi tri až štyri krát do mesiaca a veľmi mi to pomáha. Len zvyčajne si to plánujem dopredu. Teraz ma k tomu donútili okolnosti. Niečo som musel predsa spraviť tento týždeň .
Včera po “práci” som potom mohol ísť s tým skvelým pocitom s mamou na nákupy. Áno, včera som spravil to, čo som si zaumienil. To bol pocit, určite ho poznáte. Potom som s radosťou behal šesť hodín s mamou po obchodoch .
Včerajšok bol aj niečim iným výnimočný. Po takmer mesiaci v nemocniciach po autonehode prišiel jeden z mojich najlepších kamarátov domov. Dokonca som si s ním písal na internete a aj mi dokonca zatelefonoval na mobil. Bohužiaľ malo to všetko jeden veľký háčik. Nerozumel som vôbec tomu, čo mi píše a rozumel som len niečomu, čo mi hovorí. Som však rád, že si ma pamätá a to ostatné verím, že sa vylepší a bude dobre.