Dva roky ako šofér

Som po obede, hodinu a pol pred zápasom slovenskej reprezentácie a v kalendári mám poznačené, že už dva roky mám vodičské oprávnenie. Bolo by o tom niečo napísať.

Stále nemám rád autá, stále som im neprišiel na chuť a jazda autom vo mne neevokuje žiadne vzrušenie.

Možno pre to, že som vychovaný na bicykloch. Foter ani mama autá nemali a tak nám kupovali bicykle. Už od 3-4 rokov som jazdil na malých bicykloch s kamarátmi za činžákom. V 6-7 som dostal svoju prvú BMX-ku a od 10 rokov sme s otcom chodili na 50 kilometrové túry po okolí. On favorit a ja horský bicykel. A teraz? Na bicykli som už nesedel asi 10 rokov, ale teraz aspoň že chodím behať.

S autom vždy keď niekam idem(e), mám chuť zastať, niekde to odstaviť a bežať do cieľa cesty. Ak by to bolo možné, urobil by som to, len by mi všetko trvalo o niečo viac dlhšie a neviem či by mala rodina pochopenie. Odstaviť auto so starým otcom niekde na krajnici, aj keď cieľ cesty bola nemocnica, kde mal ísť na kontroly by bolo asi mimo relácie a nepochopené.

Proste jazda autom ma tak nebaví ako bicyklovanie či behanie.

A k tomu sa zo mňa stal posledný rok rodinný šofér. Zistil som, že nikde nepotrebujem jazdiť a všetko vybavím doma, v meste alebo nakúpim na internete, za počítačom.

Nač mi je vodičák? Asi len kvôli starému otcovi a pre mamu, keď občas potrebuje nakúpiť v HYPER extra marketoch.

No možno mi vodičák bude treba viac, keď budem mať vlastnú rodinu, teraz mi to až tak netreba.